Každý večer môže byť iný. Hotelom je predsa loď, ktorou sa po mori dostaneme takmer kamkoľvek. Raz kotvíme v tichej opustenej zátoke, druhý raz v miestnom prístave s útulnou krčmičkou a nabudúce zas v turistickom mestečku s príjemnou hudbou v baroch a reštauráciách.

Vďaka lodiam môžeme toho spoznať omnoho viac, najmä malé ostrovy s domácim obyvateľstvom, ktoré je viac živené lovom morských živočíchov ako predajom suvenírov turistom. Takéto miesta mám veľmi rád.

Ráno, keď ešte všetky posádky lodí spia, vychádzam do zátoky. Je päť hodín a zdá sa, že spia ešte aj domáci. Len čajky výskajú pri naháňaní malých krabov, ktoré sa po noci vracajú do mora. Večer z neho vyliezli, aby unikli chobotniciam. Pozorujem, ako cupitajú využívajúc každú štrbinku a kameň na to, aby sa kryli pred lietajúcimi čajkami, aj pred mojim objektívom.

O malú chvíľku začujem motor, potom druhý. Miestni rybári idú skontrolovať siete. Fotografujem ďalšie lode v malých prístavoch postavených z kameňa.

Slnko vyšlo spoza obzoru a postupne osvecuje výtvory usilovných rúk. Prímorská osada sa prebúdza. Určite to platí aspoň pre domácich. Posádky lodí ešte vyspávajú večernú párty a nevedia o čo prichádzajú. Starý muž opravuje svoju ošumelú rybársku lodičku. Babička ide na nákup do jediného obchodu na ostrove. Mám pocit, že som sa preniesol o storočie vzad. Takéto Chorvátsko mám rád. Ktovie, dokedy ešte takéto vydrží. Ostrovy príliš nepoznačené turizmom sú na dosah našim lodiam. Dúfam, že ich vplyv na pôvodné obyvateľstvo nebude zničujúci.

Fotografie z regaty 2010 a 2011.
 
MAXO Yachting:   www.maxo.sk